A tu sa začína rozprávanie Nuriho o ich ceste za lepším životom a nádejou, že sa raz budú môcť vrátiť domov.

Autorka rozpráva dej v dvoch časových líniách, ktoré sa navzájom prelínajú. Nuri a jeho manželka sú vo Veľkej Británií, kde čakajú na udelenie azylu a Nuri popritom spomína. Na to, čo sa stalo v Allepe, na strastiplnú cestu nočným morom s prevádzačmi, na tábor utečencov v Aténach, a nakoniec odchod do Veľkej Británie. Nie je to jednoduché čítanie. Kniha doslova narazí na vaše city a aj keď autorka nekĺže po sentimentálnom ľade, zasiahne vás. Najskôr som premýšľala o tom, ako oddeliť v prípade utečencov zrno od pliev. Potom som si uvedomila, že toto zmýšľanie nie je správne. Nuri by rád žil a pracoval vo svojom milovanom Allepe so svojou rodinou, lenže všetko mu vzala vojna. Okrem straty dieťaťa sa Nuri vysporiadava aj so svojou láskou k Afre, ktorá po tých strašných udalostiach oslepla. Ako ju oblieka, vidí na bruchu stopy po pôrode ich syna a to mu vracia bolesť. Znova a znova.

Pri živote ho drží bratranec Mustafa, ktorý odišiel z Aleppa skôr a už vo Veľkej Británii je a čaká na Nuriho s rodinou. Dokonca sa mu podarilo získať úľ a tiež roj britských včiel medonosných, ktoré chce spolu s komunitou vyšľachtiť. Nadšene o nich píše Nurimu v mailoch. Píše aj o úplne inej klíme, aká je u nich a o tom, že v Británii sú veľké repkové a levanduľové polia.

Táto kniha nás naučí byť lepším človekom. Zrazu zabudneme na predsudky a vidíme veci inak. Z pohľadu človeka. Vo všeobecnosti máme tendenciu rýchlo súdiť a tento príbeh nás vráti späť. Tí ľudia neprišli k nám do Európy len tak. Vyhnala ich vojna a zlo. Včelár z Aleppa hovorí o najhoršej strate, o láske a nádeji.  

Kniha vyšla vo vydavateľstve Tatran

Andrea Hinková Tarová