Azda každého z nás hlboko ovplyvní jeho rodina, prostredie, z ktorého pochádza. Katarína Huszárová sa dostala do kontaktu s umením už v detstve. Vďaka svojmu otcovi, známemu fotografovi Tiborovi Huszárovi, vnímala svet najmä cez jeho tvorbu a vízie.
“Nebol klasickým otcom, ktorý by vám prečítal rozprávku na dobrú noc,” spomína Katka. “Skôr bol ako priateľ, ktorý vždy vo vás veril, podporoval vás a vedel sa s vami o všetkom porozprávať. Jeden rozhovor s ocinom mi dával viac ako množstvo kníh. Bol vzdelaný a rozhľadený. Vedeli sme sa rozprávať o hudbe, filme, fotografii, ale aj o histórii, fyzike a chémii.” Katarína vyrastala medzi knihami a fotografiami: “Pamätám sa, ako sme chodievali do kníhkupectva a každý mesiac nám v knižnici pribúdali knihy. Nielen tam, ale sám si minimálne raz za týždeň našiel pri svojom hektickom programe čas a prečítal aspoň jednu knižku.”
Katarína Huszárová sa práve vďaka otcovi od detstva zaujímala o film. Stal sa jej záľubou i vášňou. Pokiaľ ide o fotografiu a fotenie, Katarína priznáva: “Chýba mi tá otvorenosť a ľahkosť, s akou sa otec vedel prihovoriť cudzím ľuďom a prirodzene ich odfotiť, nikdy nezasahoval do ich súkromia a osobného priestoru. Mne bola vždy bližšia tá práca za oponou, človek, ktorého nik nevidí, ale ktorý všetko robí a stará sa, aby ho nebolo vidieť a všetko prebehlo v poriadku.” Kataríne sa podarilo spolupracovať na známych festivaloch, akými sú Medzinárodný festival frankofónneho filmu, Cinematik či Medzinárodný filmový festival v Bratislave a mnohé ďalšie.
„Dlhé roky som pracovala pre filmové a hudobné festivaly na Slovensku, a až potom, keď som sa vypracovala, sa ma otec spýtal, či by som nechcela pracovať s ním. Vždy bolo pre mňa dôležité, aby som sa o všetko, čo som dokázala, zaslúžila vlastnými silami, a nie vďaka jeho menu. Preto bola moja cesta opačná.“
Tibor Huszár svoju dcéru hlboko ovplyvnil aj pri vnímaní života ako takého. „V živote človek dostane možnosť rozhodnúť sa, ako jeho život bude vyzerať. Môj otec ma vždy učil, že sám si vyberáš, čo chceš robiť. A nič nemusíš, jedine, ak chceš,“ dodáva Katka. „A naozaj, bol pre mňa stelesnením slobody, voľnosti a nezávislosti. Pamätám sa, ešte ako dieťa, keď sme nasadli do auta, s heslom všade dobre, doma najhoršie, a vydali sa na výlety. Otec s foťákom na krku, hral nám Jaromír Nohavica a jeho album Divné století. A my sme ako z tej piesne utekali ako divoké kone.“
Spolupráca s otcom znamenala pre Katarínu veľa. Bola to pre ňu v istom zmysle pocta. Pracovali spolu najmä na poslednej nevydanej knihe Babylon, ktorá zaznamenáva život umelcov v parížskom Cité internationale des arts. Cieľom tejto inštitúcie je vrátiť umelecký život svetovej scény späť do Paríža. Podporuje umeleckú tvorbu v každom odvetí: od hudobníkov, maliarov, sochárov, filmárov po fotografov či hudobníkov. „Otec žil v Paríži niekoľko rokov s cieľom vytvoriť dielo podobné jeho ikonickej knihe New York, mesto to- lerancie, ale práve Cité s jeho jedinečným duchom mu natoľko prirástlo k srdcu, že chcem venovať poctu Madame Bruneau, dáme, ktorá stojí za týmto dielom. V Paríži som dohadovala jednotlivé fotenia a pomáhala mu s každodennými pracovnými povinnosťami. Na Slovensku zas pripravovala potrebné kroky pre tlač samotnej knihy. Mojím veľkým snom je práve vydať túto otcovu plánovanú knihu, na ktorej sme spolu pracovali.“
A prečo vybrali pre knihu názov Babylon? „Babylon je biblickým odkazom na príbeh o stvorení jazykov,“ vysvetľuje Katka. „Tak ako keď sa ľudia pýšili nad Boha a chceli sa mu vyrovnať s pozemskou tvorbou, on ich potrestal a každému z nich dal iný jazyk, aby si nerozumeli a nevedeli spolu komunikovať. Na svete sa hovorí takmer 7 000 rôznymi jazykmi. Existuje však jeden jazyk, ktorý všetkých ľudí spája, bez ohľadu na pôvod, vek, pohlavie, rasu. Umenie. Umenie je svetovým jednotným jazykom ktorý spája ľudí a každý mu rozumie.“
Kniha má byť podľa Kataríny Huszárovej poctou umeniu, fotografii. Podľa nej, v dnešnej dobe, keď sa každý považuje za fotografa s mobilom v ruke, je ťažšie rozoznať pravú umeleckú hodnotu fotografie. Všetky portréty fotil Tibor Huszár na film so starým rollerflexom, pri slnečnom osvetlení cez okno ateliéru. „Denne sme stihli spraviť 2 – 3 portréty, práve pre získanie toho správneho efektu fotky. Otcove fotky sa dostávajú divákovi pod kožu, pretože nefotil len ich tváre, telá, časti tela, ale duše. Vedel prirodzene spoznať ich životy, príbehy a stať sa ich súčasťou.“
Katarína má veľa plánov aj v osobnom živote: „Milujem cestovanie, najradšej vždy idem niekam do domáceho prostredia, snažím sa vyhýbať hotelom. Je priam neuveriteľné, že všade na svete nájdeš Slováka.“ Pre Katarínu Huszárovú má obrovské čaro francúzsky vidiek, piesčité pláže, vinice, historické mestá. Na rodné Slovensko však dopustiť nedá. „Rada navštívim Banskú Bystricu, ako malá som tam s rodičmi chodievala na dovolenky, a mám rada Španiu Dolinu, naše salaše, bačov a naše kúpele.“
FOTO: KRISTÍNA SCHREIBEROVÁ
TEXT: VERONIKA HAUSWALDOVÁ
