Viete si predstaviť, že ostanete žiť v exotickej krajine, akou je India, a ešte si tam nájdete životnú lásku a založíte rodinu? A prečo nie? Hovorí sa, že láska je najsilnejším motivátorom na prekonávanie prekážok a rozdielov. Veríme, že príbeh Karola a jeho indickej manželky pre vás bude inšpiráciou.
Mladý muž zo Slovenska, Karol Tóth, prežil väčšinu svojho života v Indii, v krajine s úplne inou kultúrou a tradíciami. Po štúdiách na indickej univerzite v Naí Dillí pôsobil ako učiteľ a neskôr riaditeľ viacerých indických škôl. Založil si rodinu a nakoniec opätovne zakotvil so svojou manželkou Pryiou a s malým synom v hlavnom indickom meste. Život v Indii však nebol vždy len o zábave. Na „európskeho chlapca“ tu čakali doslova náročné životné skúšky. Karol sa často musel popasovať s exotickými chorobami, tvrdým prispôsobením sa miestnym tradíciám, a tiež zachrániť život vlastnej manželke.
Karol Tóth: „Človek sa musí prispôsobiť celej kultúre a rešpektovať ich spôsob života.“
V Indii žiješ od roku 1995. Prekvapuje ťa ešte niečo na tejto krajine, aké sú tvoje pocity z Indie?
A veru hej. V takej veľkej krajine človek vždy stretne niečo neočakávané, ľudia sú zaujímaví všade na svete. Niekedy, keď sa nad tým zamyslím, ma prekvapí, ako dlho tu už som!
Mávaš niekedy chvíle, keď si si povedal: mám už dosť tejto krajiny…?
Ani nie… Keď som býval na juhu Indie v meste Madurai, v tej oblasti bolo príliš teplo, a to som ťažko znášal. Utiekol som odtiaľ veľmi rýchlo.
Ako si sa zoznámil so svojou manželkou Pryiou? Čím ťa zaujala?
S Pryiou sme boli spolužiaci na univerzite v Novom Dillí a ona bola vtedy najlepšia žiačka. Chodili sme spolu na obedy, študovali a veľa sme sa nasmiali. Jedna vec viedla postupne k druhej…
Kedy si si povedal – toto bude žena môjho života?
Keď po vysokej škole odišla na študijný pobyt do Spojených štátov. Veľmi mi chýbala. Tak som jej každý deň písal a po roku, keď sa vrátila, sme sa stretli.
Ste spolu už osem rokov. Čo ťa na tvojej žene počas vášho spoločného života najviac prekvapilo?
Prekvapilo ma, ako dobre sa prispôsobila a prijala štýl môjho života. Hlavne, keď som bol mladší, bol som dobrodruh a pracoval som v rôznych odľahlejších a divokejších častiach Indie, na východe, na juhu. Pryia to so mnou všetko prešla a vydržala. Videli sme spolu na našich cestách krásne aj nebezpečné miesta a spoznali odlišné kultúry v Indii.
Čo si na svojej partnerke vážiš najviac?
Jej zmysel pre humor. A tiež, že je úžasná mama.
Varíte si niekedy slovenské jedlá?
Áno, samozrejme! Presnejšie, manželka varí a ja ich jem. Pryia má slovenskú kuchársku knižku v angličtine a varí podľa toho rôzne jedlá. Vianoce máme slovenské s rybou a so zemiakovým šalátom, čo robíme spolu. Väčšinou máme, samozrejme, indické jedlá, ale ja sa nesťažujem.
Čo ťa tvoja indická manželka naučila?
Určite ma zmenila v tom zmysle, že som teraz menej tvrdohlavý a unáhlený. Ale človek sa musí prispôsobiť celej kultúre a rešpektovať ich spôsob života.
Chýba ti niečo zo Slovenska? Je niečo, čo by si naozaj mal rád aj v Indii?
Chýba mi slovenský chlieb! A tiež naše syry, salámy, šunky, rezne, slovenská zmrzlina, kapustnica, bryndzové halušky, pirohy… Chýbajú mi Tatry, opera, hokej, futbal, Slovan Bratislava, Dunaj. Niekedy sa chcem túlať po Bratislave a spomeniem si na to, že som v Ázii! Chýbajú mi naše knižky, časopisy, filmy. Chýba mi moja slovenská rodina a denne počúvať slovenčinu. Chýbajú mi naše ročné obdobia. Chýba mi sneh a ľad, a snežienky.
Pryia Prakash: „Je pre mňa dôležité, že celé tie roky ma akceptuje a oceňuje takú, aká som.“
Ako ste sa s Karolom spoznali? Čím ťa zaujal?
Karola som stretla počas magisterského štúdia na univerzite, odbor dejiny umenia. Boli sme v rovnakej triede a bol jediným zahraničným študentom. Samozrejme, bol pre mňa veľmi zaujímavý a mali sme množstvo spoločných tém, ako sú hudba, filmy či cudzie jazyky. Veľmi sa mi páčil jeho zmysel pre humor.
Čím ťa ako cudzinec prekvapil, mal nejaké zvyky alebo názory, ktoré si nepoznala?
Moji rodičia boli diplomati, takže som v detstve s nimi precestovala množstvo cudzích krajín. Žila a vyrastala som v krajinách ako Saudská Arábia, Rakúsko, Srí Lanka, Uganda, Spojené štáty americké či Brazília. Veľmi sa mi to páčilo a bola to krásna cesta, ako spoznávať svet. Som mojim rodičom veľmi vďačná za túto jedinečnú možnosť. Vďaka tomu som bola vždy zvyknutá na cudzincov a rôzne kultúry. Na Karolovi ma vždy prekvapuje jeho silný patriotizmus, jeho veľká hrdosť a láska k vlastnej krajine, zatiaľ čo ja mám k Indii dosť kritický postoj. A tiež ma vždy prekvapí jeho silný optimizmus.
Čo si na svojom partnerovi najviac vážiš?
Jeho veľkorysosť a veľa humoru!
Majú podľa teba cudzinci rozdielny prístup k ženám?
Podľa mojich skúseností, cudzinci sú viac gavalierski k indickým ženám, menej ich posudzujú a sú milší. Podľa mňa, indickí muži si veľmi potrpia na svoj status a imidž na verejnosti. Takže nenechajú ženu, aby sa prejavila taká, aká v skutočnosti je. A tiež majú často nereálne očakávania od samotných žien.
Naučil ťa tvoj manžel alebo si vďaka nemu spoznala nový prístup k životu?
Vďaka nemu som spoznala takmer celú moju krajinu. A časté cestovanie a odlišné podmienky ma naučili byť viac praktickou a pohotovou.
Čím ťa vie manžel aj po rokoch „vytočiť“?
Číslom jeden je jeho čas strávený pri počítači hraním hier a hraním sa na mobile! A tiež si občas púšťa mimoriadne hlasno piesne od skupiny Iron Maiden!
Čo vás najviac spojilo, aká situácia podporila váš spoločný život?
Manželstvo a výchova nášho spoločného syna je asi tou najväčšou vecou, ktorá nás zblížila. Ale tiež príhoda, ktorá sa odohrala asi pred dvomi rokmi, keď mi Karol doslova zachránil život. Po pôrode nášho syna som začala byť často unavená. Keď mal náš syn približne pol roka, jedného dňa ráno som sa zobudila a necítila som si telo. Bola som paralyzovaná od nôh až po hlavu. Žili sme vtedy v malej indickej dedine neďaleko mesta Bombaj a nebolo možné, aby po mňa prišla sanitka a odviezla ma do nemocnice. Karol vtedy všetko zorganizoval a zariadil: nášho šesťmesačného syna odniesol k susedom na stráženie a mňa naložil do auta a odviezol do najbližšej nemocnice, kde mi podali lieky a diagnostikovali ma. Ak by vtedy tak rýchlo nekonal, asi by mi hrozilo zastavenie srdca a následne smrť. Okrem toho, že ma zachránil, je pre mňa dôležité, že celé tie roky ma akceptuje a oceňuje takú, aká som. Zároveň ho obdivujem, že sa dokázal adaptovať a prijať zákony krajiny takej rozdielnej od jeho rodiska, a čeliť všetkým nástrahám exotiky s odvahou a pokorou.
TEXT: VERONIKA HAUSWALDOVÁ
