Slovenskú a taliansku literatúru som študovala len jeden jediný, vskutku zanedbateľný rok, no zo seminárov teórie literatúry si matne spomínam na akúsi „hierarchiu“ čitateľov. Išlo o štyri stupne definujúce čitateľa  na základe jeho čitateľskej skúsenosti, schopnosti čítať text a posudzovať ho čoraz „odosobnenejšie“, pozerať sa nie na dej, skôr na formu, teda štylistické záležitosti textu.  Prvý stupeň čitateľa mal prívlastok „primitívny“, išlo o človeka, ktorý „nehltá“ text, ale naopak, text „hltá“ jeho, ponára ho do svojho iracionálneho vymysleného sveta,a ten následne prežíva dej s patričnými emóciami, knihu neznáša alebo miluje podľa správania sa hlavného hrdinu a zabúda pritom na nadhľad a objektívnu kritiku.

Toto delenie som nemala rada, ješitne ma urážalo, lebo som sa, samozrejme, tak často aj ja pristihla ako so zatajeným dychom „nadŕžam“ jednému hrdinovi a preklínam ďalšieho, ako som hľadala v povahových črtách hrdiniek svoje vlastnosti, ktoré by ma charakterizovali, a čím viac podobných prvkov som našla, tým som sa cítila lepšie, tým pre mňa dielo nadobúdalo  intímnejší rozmer… Teraz už sa za svoje osobné preferencie nehanbím a neobhajujem si ich, nemám potrebu. Každý autor, ktorý ma dokáže spôsobom svojej narácie vtrhnúť do príbehu natoľko, že sa neviem sústrediť na realitu okolo seba, je istým spôsobom geniálny. Stephan King vo svojej napoly autobiografii napoly „manuáli“ O písaní prízvukuje, že úlohou umenia nie je odtrhnúť sa od sveta a hermeticky sa uzavrieť do seba, aby čo najmenej ľudí do neho mohlo preniknúť, úlohou umelca, v tomto prípade spisovateľa, je umením pomôcť človeku, aby pochopil lepšie sám seba, svet, v ktorom žije tak, akoby sme človeka strácajúceho sa v bahne chceli vytiahnuť na breh. Musíme mu hodiť lano, ktorého sa vie dobre a spoľahlivo chytiť, ktoré ho vytiahne znova do sveta, ktorému rozumie, v ktorom sa nedusí a ktorý je príjemný. Tým lanom sú výrazové prostriedky, stavba vety, dialógy odpozorované zo života, všetko reálne a autentické.

A práve autentickosť vyjadrenia je tým, čím si ma získal aj pán Michal Viewegh v diele Muž a žena. Autentickosť prehovorov postáv, ich myšlienkové pochody, autentickosť životných následností a a znich vyplývajúcich logických krokov správania. Viewegh sa na nič nehrá, neobchádza chúlostivé témy ani provokácie, nebojí sa veci nazývať priamo a úprimne. Po dlhej dobe som si pri knihe tak ozaj vydýchla nad svojou obyčajnou človečinou, nad svojím tak obyčajným a zároveň krásnym človečím údelom.  A zasmiala som sa mu. Schuti, hrdelným očisťujúcim smiechom, pri ktorom mi slzy stekali po lícach… /a manžel ma pozoroval z druhého konca gauča čudným pohľadom a občasným podozrievavým zakašľaním, či skutočne čítam knihu, či čo tam vlastne robím a nad čím rozmýšľam…/

Viewegh sa na svoje postavy pozerá zhovievavo a milosrdne, napriek tomu, akí to vedia byť „babráci“ v narábaní s vlastným životom. Dopúšťajú sa dokola tých istých chýb, lebo charakter, na tom sa popracovať dá, ale povaha nám bola daná a s tou, bohužiaľ, čáry-máry nenarobíme…

Dielo Muž a žena sa skladá z dvoch noveliek. Prvá s názvom Family frost rozohráva vnútorný svet a vzťahy rozvedeného otca dvoch dcér, niekdajšieho úspešného podnikateľa, ktorý sa vo svojej životnej aj kariérnej ekonomike dosť prerátal. Trochu snílek a trochu naivka, typ muža, ktorému sa nechce veľmi chytať so svetom „za pasy“, ktorý sa nechá radšej unášať až do chvíle, kedy po vyše 50tich rokoch života konečne spoznáva svojho otca – skrachovaného básnika. Možno vplyvom ťažkej frustrácie a šoku z toho, ako jeho otec vyzerá, ako sa vyjadruje, možno vplyvom frustrácie z vlastného zbabraného života, v ktorom mu jeho distigvovanosť a jemné spôsoby neboli veľkým prínosom, sa v závere na chvíľu stáva opať aktívnym hrdinom. Kým celý život sa snaží čeliť realite v zmysle porekadla : „Humor je spôsob, ako zneškodniť realitu, keď sa vám chystá skočiť po krku,“ v závere sa na radu svojho, už mŕtveho otca, prednesie reč na svadbe svojej exmanželky v duchu nekompromisného:

„Život je biznis, slabosti sa neodpúšťajú. Vyhrávajú schopnejší.“

V druhej novele s názvom Čarodějka z Křemelky sa Viewegh pohráva s témou čítania myšlienok a /ne/schopnosti mať svoje fantázie neustále pod kontrolou. Hlavná hrdinka Dominika je okrem dokonalých mier /92-60-90/ obdarená schopnosťou čítať myšlienky – kompenzácia „niečoho vyššieho“ za jej silnú krátkozrakosť hraničiacu so slepotou? Jej pohľad na život s týmto  „prekliatím“, ako ho vníma ona, ale aj pohľad jej životných partnerov, obmedzovaných v súkromnom svete svojich myšlienok jej jedinečnou schopnosťou.  „Predstavujem si úplné kraviny, aby som tejto čarodejnici na bizarných a úplne absurdných príkladoch dokázal, že fantázia je nevinná!“ – „Lenže fantázia vôbec nie je nevinná,“ vyslovuje v pseudohádke so spisovateľom Oskarom Dominika.  A tu som sa skutočne zamyslela, a hádam doteraz sa zamýšľam, do akej miery je človek zodpovedný za myšlienky tvoriace sa v hlave, za ich ďalšie rozvíjanie a fantazírovanie, do akej miery to druhému človeku može ublížiť /predpokladám, že bežne ľudia myšlienky nečítajú/… a trochu viac sa pozorujem, nad čím počas dňa rozmýšľam, a čo by na to povedal človek stojaci oproti mne, keby mi mohol vidieť do hlavy. Obidve Dominikine manželstvá nakoniec stroskotali, novela sa končí rečníckou otázkou druhého exmanžela, spisovateľa Oskara : „Je možné žiť s niekym, kto vie o vás úplne všetko?“  Po prečítaní Čarodějky z Křemelky budete šťastní, že nežijete s vševidiaciou ženou /aj keď, nie je každá žena minimálne intuitívne „všecítiaca“? :)/

Kniha vytvárajúca veľa otázok v hlave aj svedomí. Kniha, ktorá napriek ťažkým témam a silným úvahám plynie ľahko a s nadhľadom. A dlho, dlho po prečítaní rezonuje.