Keď som sa pred troma rokmi stretla s Liliou v Prahe aby sme pripravili rozhovor do Victorie, bola to len jedna zastávka z jej európskeho ”turné”… od našeho posledného sa rozhovoru veľa zmenilo. Lilia je v súčasnosti s Prahou úzko spätá, keďže sa jej nedávno narodila dcéra, ktorej otcom je český miliardár Karel Janeček.
Keď som Liliu Khousnoutdinovú videla na fotografiách, zdala sa mi úžasne krehká, priam éterická. Stelesňovala pre mňa prototyp jemnej ženy. Pri prvom stretnutí ma však prekvapila jej jasná priamosť a otvorenosť v názoroch, ktoré zastávala a ktoré vedela zdôvodniť nielen pocitovo, ale aj faktami. Kypela z nej energia plná života a vášne pre prácu, ktorú zasvätila najmä ženám.
Predstavujeme vám mladú ženu, ktorá má napriek svojmu veku za sebou množstvo skúseností a výsledkov v ženskej problematike, akou je reprodukcia, sexualita, menopauza a všetky s tým súvisiace témy. Je ambasádorkou ženského sesterstva – ženskej vzájomnej úcty a podpory. Učí ženy, ako slobodne žiť a slobodne rozhodovať o svojom tele.
Lilia (27), absolventka univerzity v Oxforde, ktorá sa aktívne venuje ženám, posvätnému ženstvu, problematike ženskej sexuality, sebaprijatiu, rituálom a všetkému, čo súvisí so ženami. V súčasnosti študuje Gender and Development na Londýnskej škole ekonomiky. Je spoluzakladateľkou prvého výcviku kňažiek v Českej republike. Prednášala v rámci projektu Ženy ženám, Inspired Woman, Svetového týždňa pôrodu či Českej asociácie dúl. V súčasnosti sa venuje projektu Cesta extázy. Jej seminármi prešlo za posledných päť rokov viac ako 5000 žien.
Lilia, z čoho pramení tvoj úspech?
Mám jednu zásadu, a tá mi veľmi dobre funguje. Hovorím a prednášam iba to, čo sama žijem. Nedávno som hovorila so svojou PR manažérkou, ktorá sa ma spýtala: “Aký by si chcela imidž?” A ja som odpovedala, že chcem byť sama sebou, taká, aká naozaj som. Dávam zo seba vždy to, čo prežívam.
Vyštudovala si na britskej univerzite v Oxforde politológiu a históriu. Čo ťa na ženskej téme tak oslovilo? Boli to tvoje vlastné skúsenosti?
Moja rodina pochádza z Kazachstanu, sme pôvodom Tatári. V bývalom Sovietskom zväze som sa ako posledná z rodiny narodila ja. Neskôr sme začali cestovať a žili sme v rôznych krajinách: v Českej republike, Anglicku, Spojených štátoch. Žilo okolo mňa množstvo žien, a cítila som, že nechcem mať život ako ony. Už vo veľmi mladom veku som bola podľa rodinných tradícií tlačená do manželstva. Preto som už počas dospievania vedela, že mojím cieľom nie je len vydať sa a mať deti. Na svojej ceste som stretla tiež množstvo inšpirujúcich žien, ktoré ma veľmi ovplyvnili, sú veľmi kontroverzné a ktoré mám v úcte. Obdivujem ľudí, ktorí hovoria to, čo sa hovoriť nemá.
Tvoj bývalý manžel je britský dôstojník, aký je váš vzťah?
Napriek tomu, že sme sa s mužom nedávno rozviedli, máme vynikajúci vzťah. Stretli sme sa na Oxfordskej univerzite počas štúdií. Považujem ho za vysoko inteligentného človeka. Veľmi ma podporuje a to, čo robím, pokladá za veľmi dôležité. Špecializuje sa na politickú a ekonomickú stabilizáciu povojnových zón. Často sa stretáva s problematikou ženského postavenia veľmi detailne a občas mu v tejto oblasti pomáham. Väčšina spoločnosti rozvod automaticky považuje za zlyhanie. Ja s tým nesúhlasím. Zlyhanie je podľa mňa 50-ročný vzťah, ktorý je pre oboch doslova utrpenie. Takže pre mňa je môj vzťah s exmanželom úspešný, rozumieme si, podporujeme sa aj naďalej a rešpektujeme sa navzájom.
Ženy by sa mali vzájomne podporovaťa prestať medzi sebou súťažiť.
Máš krásneho takmer päťročného syna. Ako ťa zmenilo materstvo?
Začala som si oveľa viac vážiť svoju matku. Nikdy by mi nenapadlo, aké náročné je byť matkou, ale v tom najlepšom zmysle slova. Uvedomila som si, čo všetko pre mňa mama urobila, a odpustila som jej nepodstatné veci, ktoré som jej dovtedy vyčítala. Tiež som oveľa viac senzitívna. Nedávno som bola na predstavení v opere a bola tam scéna, kde matke zobrali jej syna. Veľmi silno ma to zasiahlo. V tom momente som si zobula topánky, aby som nikoho nerušila, a vyšla som na chodbu, aby som sa tam mohla vyplakať. Nemohla som sa na tú scénu pozerať. Preto verím, že ak by sa vojaci museli pozerať, kam dopadnú ich bomby a koho zasiahnu, tak by nikdy nestrieľali.
Ak by sa vojaci museli pozerať, kam dopadnú ich bomby a koho zasiahnu, tak by nikdy nestrieľali.
Kde je podľa teba všeobecne najväčší prob- lém vo vzťahu ženy a muža? Kde ženy robia najväčšiu chybu?
Ženy s mužmi veľmi často bojujú. Nechcem tým povedať, že žena nemá byť silná. Kedysi fungoval model, keď bola žena doma a musela muža poslúchať. To je starý model. Teraz sa pomocou emancipácie prešlo k novému modelu, ktorý tiež nefunguje. Ženy sú rovnoprávne, majú kariéru, ale stále ich to neuspokojuje. Myslím, že ženy by sa mali viac ponoriť do svojho ženstva. Druhou veľkou chybou, ktorú ženy robia, je, že vytvárajú pocit viny v mužoch. Ženy sa často postavia do roly, že ony jediné robia pre rodinu všetko, starajú sa, varia, perú, pracujú… a tak muža presviedčajú, že robí málo. Stále sa sťažujú, obviňujú, vytvárajú akúsi morálnu hypotéku. Nakoniec sa v takomto vzťahu necíti dobre nikto. Žena je unavená, vyčerpaná, lebo všetko ťahá a ďalej sa hrá na obeť. Ale zvolila si to sama. Chlap sa v takomto vzťahu cíti zdeptaný. Nemá ako ukázať svoju silu. Erotika a vášeň tu nemajú z čoho vzniknúť. Ak má žena pocit, že robí veľa, mala by to prestať robiť.
Asi nie je jednoduché si to vždy uvedomiť. Žena má prirodzený potenciál starostlivosti…
Ak ideme do vzťahu, malo by to byť preto, lebo chceme. Nie preto, aby sme niekomu vyčítali, koľko sme pre neho v živote urobili. Veci by sme mali robiť preto, lebo sme sa tak rozhodli a robí nám to radosť, bez očakávania, koľko za to dostaneme. To prevzatie zodpovednosti za vlastné rozhodnutie je veľmi dôležité a týka sa nielen vzťahu, ale aj vlastného života, práce, rodiny. Za veľmi zničujúce pre vzťah považujem tiež posudzovanie a odsudzovanie. Raz sa mi stalo, že môj partner odišiel v noci, o tretej hodine ráno, s inou ženou v aute. V prvom momente ma to veľmi zasiahlo. Potom som si uvedomila, že naozaj neviem, o čo ide. Každý by povedal: „Podvádza ťa, to jasné.“ Ja som sa vtedy rozhodla počkať a nechala som to tak. Nakoniec som zistila, že to bola jedna zo sestier môjho muža, ktorú som vtedy ešte nepoznala, a ktorú viezol domov.
Vzťah je asi aj dosť o vzájomnej komunikácii…
Myslím si, že ľuďom často chýba sexuálna výchova alebo vzťahová komunikácia. V škole sa učíme celé roky množstvo predmetov, ktoré nikdy v živote nepoužijeme, ale nevieme, ako nadviazať vzťah, aké sú zdravé hranice vo vzťahu, ako sa starať o vzťah a rozvíjať ho. Nemáme žiadne vzdelávania tohto typu. Pritom vzťahy sú práve to, po čom všetci túžime. Vzdelávanie by malo tiež obsahovať tému podpory zdravých ženských vzťahov, ako sa ženy môžu vzájomne podporiť a prestať konečne medzi sebou súťažiť.
V škole sa učíme celé roky množstvo predmetov, ktoré nikdy v živote nepoužijeme, ale nevieme, ako nadviazať vzťah, aké sú zdravé hranice vo vzťahu, ako sa starať o vzťah a rozvíjať ho.
Na seminároch je tvojou hlavnou témou ženstvo, podpora ženstva medzi ženami. Prečo to považuješ za dôležité?
Pre mňa osobne je ženské priateľstvo mimoriadne dôležitá vec. Ženy, ktoré oslovujem sestra, sú pre mňa symbolom dôvery, útočiskom. Ak mám problém alebo potrebujem pomoc, idem za nimi. Ženy toto vzájomné potvrdenie a pomoc potrebujú. A tiež ženský dotyk. Je nádherné, ak si ženy navzájom češú a pletú vlasy, maľujú sa. Táto fyzická stránka je veľmi dôležitá, čo podľa mňa ženám zo západnej spoločnosti veľmi chýba. Napríklad ženy na východe sa o seba navzájom takto starajú, obliekajú sa, pletú spolu. Áno, možno máme menej času ako ony, ale ten čas si môžeme vytvoriť.
Čo je podľa teba najväčším problémom dnešných žien? Medzi ženami často vládne súperenie.
Ženský teror, ktorý predstavuje kritizovanie za chrbtom, zhadzovanie, ohováranie, predstavuje pre ženu jednu z najbolestivejších vecí. Často som uvažovala, ako by sa to mohlo zlepšiť. Kľúč k celej záležitosti som našla v sociologických výskumoch, ktoré hovoria, že čím viac je sama žena so sebou spokojná, so svojím sexuálnym životom, so životom ako takým, tým menej používa tzv. psychologický teror voči iným ženám. To znamená, že ak je žena spokojná s tým, čo robí, čím je, cíti sa v tom dobre, nemá potrebu niekoho kritizovať alebo zhadzovať. Výskumy tiež poukazujú na to, že spokojný sexuálny život priamo ovplyvňuje výkonnosť a psychiku ženy. A to sa, samozrejme, dopĺňa s tým, že ak robíme niečo, čo nás napĺňa, nepotrebujeme ubližovať.
Jeden čas si pôsobila ako dula a aktívne si pracovala so ženami pred pôrodom i počas neho. Čo pre teba znamená táto práca?
Považujem túto prácu za doslova požehnanú. Čo ma mrzí, je, že je veľmi zle platená. Je neuveriteľné, že všetky práce, ktoré sa týkajú starostlivosti, emócií, citov – v podstate typické ženské profesie – sú veľmi slabo platené. Raz sa mi stalo, že som ostala úplne sama so ženou pri pôrode a bol to pre mňa neuveriteľne krásny okamih, keď vstúpil do nášho sveta nový človek. Celý priestor vibroval posvätnosťou a úctou k novému životu. Táto práca bola pre mňa nielen obrovská radosť, ale aj lekcia. Vždy som bola silnou zástankyňou domácich pôrodov, že iba toto jediné je to pravé. A práve pri tejto práci som dospela k názoru, že pôrod je najlepší tam, kde sa daná žena cíti najviac bezpečne.
Ako vidíš vzťah žien k svojmu telu? Prečo je dôležité ctiť svoje telo, ženstvo ako také?
Vďaka telu máme príležitosť prežívať, cítiť, zažiť veci, momenty, ktoré sa nedajú verbálne vysvetliť. Vďaka telu vieme, čo nám vyhovuje, čo nám robí dobre, čo nechceme. Často nás učili, že ženské telo je nespoľahlivé, že aby bolo ideálne, treba ho upravovať, korigovať. Ale ak máte silnú dôveru vo svoje telo, získate nielen sebavedomie, ale najmä dôveru v samotný život.
Veľmi veľa cestuješ, žila si vo Veľkej Británii, teraz si často v Ázii. Čím ťa Ázia zaujala?
Momentálne sa pohybujem v krajinách ako Bhután, v indickom Naí Dillí a v Londýne. Veľmi ma očaril Bhután a keďže je to rozvojová krajina, mám pocit, že tam môžem veľa pomôcť. Zamilovala som sa tiež do Indie, ktorá je plná vôní, krásnych látok, farieb. Londýn je moje zázemie a domov, tu trávim čas s bývalým manželom. Keď som tu, užívam si moju milovanú operu, balet, muzikál či tanec.
V ostatnom čase sa venuješ tiež navrhovaniu šperkov a šiat. Čo ťa k tomu inšpirovalo?
Šperky som začala zámerne navrhovať, aby znázorňovali pôrod, milujúce sa dvojice. Chcem ukázať tú krásu a posvätnosť milovania, lásky. Šaty, ktoré navrhujem, sú z prírodných materiálov, teraz pripravujeme novú kolekciu. Farba šiat bude rôznorodá, tak aby vyhovovala rôznym ženským náladám. Šaty sa vyrábajú v Indii, v ženskom krajčírskom salóne, ktorý vlastní matka s dcérou a kde pracujú aj ďalšie ženy. Zároveň som tak chcela podporiť ženskú prácu.
Aké sú tvoje plány do budúcnosti? Čo je tvoja vízia?
Nemám žiadne konkrétne plány na tento rok. Mám rozbehnuté projekty v Indii, v Bhutáne. Tento rok dávam energiu do začiatkov a učím sa dôverovať. Vždy som rada kontrolovala, kam idem, čo budem robiť. A tiež by som sa chcela vrátiť do Bhutánu, nájsť ešte lepšiu rovnováhu medzi rodinou, svojím intímnym životom a prácou.
A čo odkážeš ženám na záver?
Žiadny sen nie je dosť veľký. Moje porekadlo je: “K čertu štěstí, chci žít v extázi.” Aby ženy žili vo svojej prirodzenosti. Nájsť to svoje a mať odvahu pravdivo žiť. A potom môžeme my ženy tvoriť súhvezdia.
TEXT:
VERONIKA HAUSWALDOVÁ
FOTO:
KRISTÍNA SCHREIBEROVÁ
