Tak akosi podvedome vo svojom čitateľskom výbere uprednostňujem mužských autorov. Voči ženským autorkám som značne zaujatá, paradoxne, veď sama som žena, no odjakživa mám pocit, že im chýba čosi objektívnejšie, opisnejšie, „dokumetaristickejšie“ či stoickejšie /presne to, čím prekypujú prózy Cognettiho či Hemingwaya a Salingera/. Akoby sa nedokázali citovo odtrhnúť od príbehu, ponechať si nadhľad a zaujatosť, priveľa na mňa vysvetľujú aj to, čo vôbec netreba, akoby málo doverovali krásnej medziriadkovosti, tomu nádhernému vzduchoprázdnu tisíciek významov, o ktorých sme s nadšením diskutovali na seminárov slovenskej poézie. Práve tá je na ne obzvlášť bohatá, lebo čím menej slov, tým viac fantázie a obraznosti do nich ide vložiť, jedno slovo s toľkými odtienkami, dotvárajúcich len akési tušenie príbehu, tušenie významu, tušenie nekonečna. Tam, kde je veľa prívlastkov a prísloviek, tam je tvrdo a fašisticky vymedzený priestor na predstavy, vlastne tam už žiaden neostal, čítame slovo za slovom a naša myseľ ostáva nepohnute stáť na mieste, neostáva jej priestor pre rozlet a fantazírovanie.

A do tejto mojej predsudkovosti o ženskom písaní vtrhla búrka s menom Elena Ferrante a ženské mená našli na mojej polici znova svoje miesto, ktoré im právom vybojovala. Ferrante je drsná a surová, v jej prózach nerozvoniava káva, nepočuť veselý džavot či bezstarostné „trkotanie“, aké je nám povedomé z akéhosi biedermeirovského oparu súčasných scukornateľných autoriek /česť výnimkám –  Vanda Rozenbergová či Lucka Kompaníková sú toho krásnym dôkazom/, rozhovory nie sú vyšperkované básnickými prirovnaniami a dialogizovaným ping-pongom dvoch ľudí, ktorí sa práve stretli, všetko je autentické – ľudia sú ľudmi v koncentrovanej škaredosti a kráse svojich fyzických potrieb, rytmus ich dní a udalostí je úplne banálne a zároveň nekompromisne sprevádzaný či podmieňovaný telesnosťou, jej nutkavosťou a neodkladnosťou.

Počas pohrebu Amelie v Zraňujúcej láske jej dcéra Dalia, žena na hranici menopauzy, náhle začína krvácať, lebo nedokáže plakať, jej slzy transformujú do podoby krvi, ženskej krvi, ktorá je akýmsi opačným vyjadrením jej lásky a nenávisti k matke. Prirodzeným, nevyhnutným, bolestivým a nepríjemným.  Celý život sa snaží od matky odtrhnúť a zároveň sa na ňu snaží zúfalo podobať. Pre lásku, ktorá je zakázaná jej i jej matke. Pre lásku k mužovi dvoriacemu celý život Amalii, k mužovi, s ktorým matka uniká zo svojho života ovládaného despotickým tyranom, k mužovi, ktorý nikdy nebude milovať ju. Pre lásku zraňujúcu, nedostižnú.

Zložitý pudovo, až akosi krvilačne premieňajúci sa vzťah matky a dcéry. Matky, ktorá je nádherná a zmyselná, prekypujúca neviditeľnou žiarivou energiou priťahujúcou mužov ako magnet každým, aj drobným gestom ruky, svojským neuchopiteľným pôvabom. Jej dcéru Daliu fascinuje a necháva odmalička v závese, spoza ktorého ju s otvorenými ústami pozoruje a zbožňuje, chce sa jej podobať, až kým ju jedného dňa neuvidí s iným mužom. Strach o pozornosť matky, chorobná naviazanosť sa preklápa do nenávisti a žiarlivosti, neschopnosti dopriať matke chvíľu slobody, nehy, lásky.

„Milovala som Casertu tak veľmi, ako som si predstavovala, že ho miluje moja matka. A neznášala som ho, pretože fantázia tej tajnej lásky bola taká živá a konkrétna, že som mala pocit, že nikdy nemôžem byť milovaná rovnako : nie ním, ale ňou, Amaliou. Caserta mi zobral, čo mi právom patrilo.”

Zraňujúca láska je príbehom takmer detektívnym, odhaľujúcim zvláštne okolnosti smrti Amelie cez Daliu a jej retrospektívne rozprávanie o skľučujúcom detstve v Neapole.

Ferrante si dychberúce a geniálne rozprávanie obhajuje aj v príbehu Temná dcéra, kde opäť nastoľuje nadčasovú tému zložitosti vzťahu matky a dcér, ale i vzťahov ženy a muža. Cez rozprávanie uznávanej a pragmatickej univerzitnej profesorky, ktorá na tri roky pre kariéru a silno zakorenenú potrebu sebarealizácie opustila svoje dve dcéry.

„- Prečo si opustila svoje dcéry?

– Priveľmi som ich milovala a zdalo sa mi, že láska k nim mi bude brániť v tom, aby som sa stala sama sebou.

– Ako si sa bez nich cítila?

– Dobre. Bolo to, akoby sa celá moja bytosť rozpadla na márne kúsky, ktoré voľne leteli do všetkých smerom s pocitom uspokojenia.

– Netrpela si?

– Nie, priveľmi ma pohltil život.

– Ak ti bolo dobre, prečo si sa vrátila?

– Pretože som si uvedomila, že sama nie som schopná vytvoriť nič, čo by sa im skutočne vyrovnalo.

– Takže si sa vrátila z lásky k dcéram.

– Nie, vrátila som sa z rovnakého dovodu , pre aký som odišla: z lásky k sebe samej.“

Cez pohľad na mladučkú /no očividne i nešťastnú/ mamičku Elenu z pláže sa pozerá späť na svoje materstvo, na túto citlivú a rokmi vytesnenú oblasť v svojej mysli. Uvažuje, v čom sú si s touto mamičkou podobné /opovrhovanie neapolským neohrabanými spôsobmi? Príliš skoré materstvo, zavrhujúce roky bezstarostnosti, kruto odopierajúce slasti a rozkoš mladých liet?/ Prečo hlavná hrdinka vezme Eleninej dcérke obľúbenú bábiku Nani, bez ktorej dievčatko prežíva záchvaty zlosti a smútku a Elena unavenú bezmocnosť a beznádej?

„Hovorila som jej, že je nevďačnica, kričala som, myslím, že som kričala, že dať jej tú bábiku bola chyba, že je moja a že si ju zoberiem.  Koľko vecí sa sa robí a hovorí deťom za zatvorenými dverami bytov a domov?“

Ferrante jedinečným, pre mňa impozantným spôsobom narácie na malom priestore načrtáva komplexnú psychológiu osobnosti, vzťahov, rodiny. Ženskosť poníma zo všetkých, obzvlášť z tienistých a tabuizovaných uhlov, jej spektrum sa zameriava na to temné v ženskej mysli, na to, o čom nemáme my ženy odvahu rozprávať, za čo sa hanbíme, za čo sa trestáme a neprijímame. Ferrante je oslobodzujúca a bojovná, bojuje za ženské práva a za ženský hlas, ktorý je často tichý a slabý, nemajúci odvahu pustiť sa do veľkých tém. Ferrante je pre mňa novodobá amazonka, revolúcia, prísľub silnej ženskej energie a veľkých zmien. V literatúre i vnímaní celého ženského sveta.