Victoria prepája svety, profesie, rovnako ako aj herectvo. Svet hereckej úlohy, osudy, svet herečky, svet prostredia, krajiny, mená… Victoria sa rozhodla prepojiť jedinečný svet slovenskej herečky Emílie Vášáryovej so svetom Silvany Mangano. Táto známa talianska herečka nie je len nápadne podobná Emílii Vášáryovej, obe mali aj podobné herecké skúsenosti a osudy.
Dnes večer pre Vás hrá Emília Vášáryová – stálo napísané tučnými písmenami pri vchode do divadelnej sály. Predstavenia s touto herečkou sú totiž vždy vypredané. Aj keď to dnešné predstavenie je tak trochu iné. Je to vlastne akási spoveď.
Giada, vnučka legendárnej talianskej herečky Silvany Mangano, si sadla na svoje miesto v prvom rade vedľa obdivovateľov aj javiskových partnerov umelkyne. Svetlá v sále zhasli, plápolajúce plamienky sviečok osvetľovali stred javiska. Z bočného portálu vstúpila Emília, herecká diva, ktorej túto rolu napísal sám život.
„Milujem oheň a svetlo sviečky. Z plameňov sála dobrá energia,“ začala, priblížiac sa k sviečkam. Emília si sadla k divákom na stoličku oproti nim a pokračovala v rozprávaní: „Milujem voňavé kvety s výraznými cigánskymi, sýtymi farbami. Červená, žltá… Ak by ste sa spýtali, ktorý kvet by ma najviac vystihoval, tak asi orgován. Cítite tú úžasnú vôňu?“ Privrela oči. „Alebo taká dália. Pestovala ich aj moja stará mama. Vždy mala vázy plné červených dálií s bielymi bodkami a nádherne to voňalo. V období, keď som nakrúcala film Pelíšky, som sa niekde priznala, ako veľmi mám rada dálie. A predstavte si, v Prahe mi v šľachtiteľskom ústave vypestovali odrodu dálie, ktorú nazvali po mne.“
Na plátne, ktoré až dovtedy ostalo nepovšimnuté za herečkiným chrbtom, sa zobrazili postavy mladých smejúcich sa ľudí.
„Moji študenti,“ povedala herečka. „Už je to vyše 25 rokov, čo pôsobím na VŠMU. Nabíja ma to energiou a mám veľkú radosť, keď sa im darí. Učenie na VŠMU je záruka, že človek na staré kolená neosprostie. Nabíja ma byť medzi mladými, talentovanými ľuďmi.“
Z pódia sa ozvala otázka mladej ženy: „Ako sa stať dobrým hercom?“
Emília sa usmiala a otočila hlavu smerom, odkiaľ hlas prichádzal. „V herectve je potrebné mať nielen talent, ale aj šťastie. Mnohí si hneď po prvom úspechu myslia, že sú slávni. Udrie im to do hlavy, a to je začiatok konca. Nie všetci sú pripravení aj na to, že to herectvo je aj strašná nuda. Že je to o neustálom opakovaní. A čakaní na ďalšiu klapku.“
„Môj syn raz robil komparzistu vo filme a po dvoch dňoch mi povedal, či som zošalela, že on by takú prácu nikdy nerobil. A tiež, že je to o disciplíne a sebakontrole. Herectvo je otázka dopytu a ponuky. Musíte byť pripravení, že jedného dňa už možno žiadna ponuka nemusí prísť.“
„Čo budeme robiť?!“ ozvalo sa z radov divákov, študentov. „Niektoré herečky to riešia tak, že si zoberú režisérov alebo producentov. Tak ďaleko som sa ja pre svoju kariéru nebola ochotná obetovať. Ja som vlastne nikdy nerozmýšľala nad herectvom. V 50. rokoch tu režim ,likvidoval‘ ľudí, nemala som dobrý kádrový posudok. Veľká časť mojej rodiny emigrovala, a tak ako jediná voľba bola herectvo. K mojej povahe nepatrí exhibicionizmus, nepozerám sa na seba vo filmoch, a nerada sa fotografujem.“
Na plátne za ňou sa mihali čiernobiele zábery z jej detstva. Publikum zatlieskalo. „Toto nie je ani predstavenie, to je život sám,“ šepol Giade do ucha pri nej sediaci pán v slušivom smokingu.
K mojej povahe nepatrí exhibicionizmus, nepozerám sa na seba vo filmoch, a nerada sa fotografujem.
„Sedím tu pred vami a hovorím vám pravdu,“ pokračovala herečka, „niektoré role odmietam. Chodia mi ponuky, aby som hrala o desaťročie mladšiu ženu, a ja už v tomto veku nemôžem predstierať, že som vo veku, v ktorom nie som. Pred kamerou je dôležitá pravda. Možno to znie ako paradox, veď film je ilúzia.“
„Aj ja som mala svoje vzory.“ Emília sa zadívala do publika. „Najviac z herečiek som obdivovala Audrey Hebpurnovú. Fascinovala ma šťastím, ktoré z nej zakaždým sršalo. A tiež všetky talianske herečky, Sophiu Loren, Claudiu Cardinale či Silvanu Mangano.“
Kondičku som si celý život udržovala tým, že nemám auto a všade chodím peši.
Giada sa pri zmienke o svojej starej mame pomrvila. Emília jej ju nesmierne pripomínala. Mali rovnako zmyselné pery, veľké oči a tvár ukrývajúcu tajomstvo.
„Ale mojím vzorom v pravom zmysle slova bola matka môjho muža. Bola to neobyčajne silná žena so strašným osudom. Istý čas žila s nami v jednej domácnosti a ja som si pri nej pripadala ako rozmaznané dievčisko. Nikdy som od nej nepočula povedať, že je unavená, nikdy sa nesťažovala, a nikdy nemrhala energiou na ohováranie druhých ľudí. Je neskutočné, ako nás niečo také oslabuje a berie nám energiu.“ Emília si sadla na okraj javiska a objala si ramená, ako keby chcela objať nejakú fiktívnu osobu.
V sále sa pomaly rozsvietili svetlá. Na javisku pristúpil k sediacej herečke mladý študent. „Dámy a páni, ctené publikum. Ďakujeme, že ste prišli na naše študentské vystúpenie venované našej všetkými obľúbenej profesorke a jednej z najlepších herečiek v našej histórii vôbec. Ak máte ešte nejaké otázky pre pani Vášáryovú, nech sa páči, pýtajte sa.“ V hľadisku to zašumelo, nakoniec sa prihlásil jeden pán.
„Mnohým ste, pani Vášáryová, dopomohli k ich hereckému snu. Zaujímalo by ma preto, aký je váš splnený sen.“
„Vždy som túžila ísť do Ríma,“ odpovedala pánovi Emília. „Prvýkrát som ho navštívila, keď som mala 21 rokov a hneď som pochopila, že som v tom meste už niekedy žila. Bolo to nádherné, úžasné, úplná afinita. A manžel ma naučil milovať Benátky. Taliansko vo všeobecnosti je moja srdcová záležitosť. Amalfské pobrežie, Toskánsko, nádherné miesta.“
„Mimochodom, Emília, vyzeráte úžasne,“ ozvalo sa niekde zo stredu javiska. Hlas patril drobnej panej v okuliaroch. „Prezradíte nám, či máte nejaké skrášľovacie triky?“
„Nemám ani nemienim s nimi začať,“ odpovedala pokojne Emília. „Mohla by som si dať plastiky, ale načo? Za mlada som veľmi veľa tancovala a športovala, kondičku som si celý život udržovala tým, že nemám auto a všade chodím peši. Telo má svoju pamäť a ja navyše nepijem ani nefajčím.“
„Ďakujeme, to bola posledná otázka,“ povedal študent – moderátor. „Budeme pokračovať v predstavení.“ Giada sa pozrela na hodinky. Zamrzelo ju, že musí odísť. Nechcela sa však vrátiť do rodného Talianska bez toho, aby Emílii aspoň nepovedala o svojich dojmoch. Pri východe z divadla preto poprosila hostesku, aby pani herečke odovzdala kyticu dálií i list, ktorý k nej priložila.
Drahá pani Vášáryová,
volám sa Giada a som vnučkou Silvany Man- gano. Je pravda, že som poznala starú mamu len z čiernobielych fotiek, ale dnes, v divadle počas toho študentského predstavenia, som si uvedomila, aká zarážajúca je vaša vzájomná podoba. Hoci jej kariéra nebola dlhá, keďže umrela, mala rakovinu pľúc, keď mala 59 rokov, stihla nakrútiť 30 filmov. Kritici o nej písali, že jej krása bola vášnivá a odmeraná zároveň, že bola horkou kráskou talianskeho filmu. Myslím, že to máte podobné. Nos, hlboké oči a výraz tváre… akoby som hľadela na svoju starú mamu. Nebola až taká slávna ako jej rovesníčky Sophia či Claudia, ale jej rola
v „Smrti v Benátkach“ ostane navždy kultovou záležitosťou. Emília, ďakujem Vám za tento intímny, divadelný zážitok, za dotyk s vašou južanskou dušou plnej slovanskej rozvahy.
S pozdravom Giada de Laurentiis
TEXT:
JANA MAJOROVÁ
FOTO:
KRISTÍNA SCHREIBEROVÁ
Úryvok z knihy Podobnosti osobností
