Sofia vždy chodí v čiernom od talianskeho spisovateľa Cognettiho je románovou mozaikou pomerne krátkeho rozsahu. Hovorí sa, že stručnosť je matkou talentu a ja sama uprednosťňujem „kompaktnejšie“ formáty, lebo „tučné“ knihy mi naháňajú strach, no v tomto prípade by som ako prívlastok použila výraz „románový fragment“ /toto slovné spojenie nie je žiadnym literárno-kritickým termínom, vysvetlím neskôr/.
Kniha sa začína komplikovaným narodením Sofie, ktoré akoby predznámenávalo celý ďalší život tejto rebelskej duše. Sestrička v nemocnici jej hneď v úvode knihy adresuje vetu : „Narodenie je loď, ktorá vypláva do bitky.“ A vy s napätím očakávate, čo sa bude diať, akým životným bojom bude musieť hrdinka čeliť. Toto napätie v záveroch jednotlivých kapitol krásne graduje, no zrazu kde-nič tu-nič. Pri čítaní celého diela som mala permanentnú nutkavú túžbu zistiť, aký dopad bude mať ktorá udalosť na tú ďalšiu, ako sa významovo prepoja a vybuchnú v exaltovanom závere plnom myšlienok na ďalšie úvahy… no a … nič. Ako keď sa po veľmi vzrušujúcom milovaní, ktoré vám napína každú bunku a nervové zakončenie nedopracujete k orgazmu, lebo ste si trochu viac vypili. Áno, veď sme sa milovali, veď áno, bolo to krásne, ale… Žiadny výbuch, napätie ostalo, rozčarovanie maximálne. A aký potenciál tam bol! Po všetkých stránkach.
Cognetti písať rozhodne vie. Toľko krásnych úvah, toľko psychológie, motívov a leitmotívov, ktoré sa ťahajú v tejto knihe nájdeme málokde… ale nie sú „rozohrané“, naplnené. Táto kniha je ako puk nádherného kvetu, ktorý zastal v prosece rozvinutia sa. Cítime omamnú voňu, vidíme farbu, ale nikdy neuvidíme okvetné lístky v plnej paráde.
V spôsobe, akým Cognetti zachytáva udalosti je silno cítiť jeho filmárske povolanie, čítame v akýchsi obrazoch a opisoch scén. Miestami vytvára dojem, akoby ste mali pred sebou scenár filmu či poznámky ku divadelnej hre. Táto koncepcia mne osobne vôbec neprekáža, hoci mladšieho alebo neskúsenejšieho čitateľa môže odradiť. Miestami som znova a znova pozerala na obálku knihy a jej názov, či čítam skutočne o Sofii, či by hlavnou hrdinkou nemala byť jej matka Rosanna alebo otec pán Muratore… či bolo ústrednou témou smutné detsvo naplnené Sofiinou nenávisťou ku svojej psychicky labilnej matke a neskoršie precitnutie, že tieto dve umelecké bytosti sú si akosi príliš podobné? Alebo to bol problém rodiny samotnej, otca unikajúceho za milenkou Emmou?
Kniha má dievča, ktorej „zachádza“ oko a nosí ho v destve prelepené páskou. Pred prvým kamarátom, chlapcom Oscarom, ktorý u nich chvíľku vyrastá, ho poľahky na požiadanie odokryje:
„Čo sa ti stalo s okom?“
„Ach, to je nič. Toto tu je trochu lenivé. Musím ho naučiť, aby sa nespoliehalo na druhé oko, inak sa prestane dívať.“
„Možem ho vidieť?“
„Dobre,“ povie Sofia s rovnakou ľahkosťou, s akou sa o niekoľko rokov bude vyzliekať. /Táto veta na mňa zapôsobila ako upútavka k filmu Sofiinej budúcnosti, no jej vzťahy s mužmi boli vykreslené úplne minimálne, takmer vôbec/
Zo Sofie sa stane herečka. V závere knihy o nej píše istý mladík knihu:
„Dievčina škúlila. A uprene sa dívala na pery, kým si rozprával, akoby bol všade pekelný hluk a ona ti musela čítať z pier, aby rozoznala slová. Vyzerala ako človek v nebezpečenstve. Pozerala sa na teba a zároveň aj za teba. Práve to zasiahlo pri prvom stretnutí mužské srdcia: ty si jej niečo hovoril a ona sa sústredila na tvoje pery, akoby ti v jednej chvíli mohla skočiť po krku a uhryznúť ťa, a o uhryznutie by jej zachránilo život.“
Oveľa viac ako Sofia mi z knihy vystupuje jej matka, otec, teta Marta. Matkina duševná choroba, otcov dvojitý život a milenka Emma. Otcova rakovina, matkine ležanie v posteli pod vplyvom tíšiaciach prostriedkov, jej výtvarný talent.
Všetky Sofiine vzťahy či iné formy ľudskej interakcie v románe vytvárajú úžasné podhubie, akýsi „backround“ silného diela, no ostávajú neposunuté, úsečné /preto moje označenie „románový fragment“/ Je mi sypmatické, že Cognetti počíta s intelektom čitateľa a schopnosti domyslieť si… ale predsa.
Myšlienka diela tohto talianskeho autora by si zaslúžila viac priestoru a prepojenosti, aby ste nemali dojem, že čítate knižôčku ruského alebo gruzínskeho autora pre dospievajúce dievčatá z edície Čajka.
Napriek mojim možno príliš nespravodlivo kritickým výhradám je Cognetti autor, ku ktorému sa isto vrátim v podobe jeho ďalších diel. A Sofia? Sofie som chcela viac. Chcela som ju spoznať a vedieť, kým sa stala a čo mala v sebe. Viac introspekcie, menej oka kamery.
